Pôvod a dľžka existencie snežníc sú veľkou neznámou. Prvé zmienky sa datujú do obdobia pôsobenia gréckeho historika a filozofa Strabona (cca 63 pred n.l. - 24 rokov pred n.l.), ktorý uvádzal, že obyvatelia Kavkazu používali veľké ploché kusy kože, aby sa neborili do snehu, a že arméni k tomuto účelu používali guľaté drevené dosky. Takmer každý severoamerický indiánský kmeň mal vlastný typ snežníc. Najjednoduchšie a najprimitívnejšie vynašli ďaleko na severe; Inuiti mali dva rozdielne modely - jeden tvaru trojuholníka (približne 45cm dlhý), druhý model bol zaoblený. Južnejšie boli snežnice užšie a dlhšie; tie najdlhšie (takmer 2m) boli nájdené u Krijov.
Snežnice, vďaka svojej veľkej ploche, rozkladajú hmotnosť človeka, takže se menej zabára do snehu. Umožňujú neobmedzený pohyb bez bežeckých stôp na otvorených poliach, v zalesnených a krovinatých terénoch, bez nutnosti akéhokoľvek tréningu. Nezanedbateľnou výhodou snežníc je taktiež ich skladovateľnosť.
